Čo sa dá stihnúť za 2hod 02min 57sek?

Autor: Peter Slamenik | 15.9.2015 o 10:42 | (upravené 15.9.2015 o 18:53) Karma článku: 14,46 | Prečítané:  5702x

Feidippes, Spiridon Luis, Haile Gebrselassie, Dennis Kimetto,  Paula Radcliffová, Emil Zátopek, Róbert Štefko, Mare Dibabová, Mikuláš Dzurinda..

Až na posledného menovaného, nikdy veľa nezarobili a málokedy ich meno spomínali v médiách. Keď Dennis zlomil rekord, tak top správou týždňa bol nejaký slovenský rapper, ktorý sa v nejakom bare nafukoval v tričku veľkosti S a ktosi mu dal na frak. O trošku viac zaujmavejšia bola správa, že nejakej celebrite bolo na párty vidno nohavičky. Čierne...  Keby som nespomenul Zátopka a bývalého pána premiéra, tak neviem, či by veľa čitateľov vedelo, čo majú títo hrdinovia spoločné. Všetci sú tak trošku masochisti, tak trošku ľahšie váhové kategórie a veľa toho nenahovoria. Venujú sa najprirodzenejšej pohybovej činnosti – behu.

Boli časy, kedy by ma neprinútila pobehnúť ani Beyoncé v bikinách a s dvoma čapovanými. Vždy som si myslel, že behať sa má len vtedy, keď nás niekto naháňa, keď my niekoho naháňame. Až jedného dňa som sa rozbehol ako Forrest Gump... Ja som nevedel, že to je na niečo dobré. Z pacienta kardiólogie som sa dostal na úroveň 50 pulzov a tlak 110/70 v akejkoľvek životnej situácii. Z pacienta pľúcneho oddelenia môžem deťom na jarmoku balóniky nafukovať, z adepta na pacienta psychovied môžem robiť armádneho pyrotechnika a z pacienta ortopédie možem robiť medičkám model pri štúdiu anatómie. Tam očakávam dramatickú zmenu srdcového rytmu.

Môj prvý maratón v Košiciach som vo fáze príravy a samotného závodu odflákol na plnej čiare. Síce som bol v telke, ako s vítazom z Kene, bok po boku, vbiehame do cieľovej rovinky, no s tým rozdielom, že on už končil a ja som otáčal do druhého kola. Keď už policajti pustili dopravu a víťaza vítali v rodnej zemi, tak som sa do cieľa dostal aj ja, kde na mňa v daždi čakala moja sestra. Vo štvrtom mesiaci tehotenstva, zmrznutá, tam postávala s dáždnikom a vychladeným pivom a s kilom banánov a už ani neverila, že dobehnem. Niektoré ženy vedia, po čom muži túžia...

Poučený z predchádzajúcich nezdarov, roky praxe a poriadneho tréningu, naštudované a napočúvané, sa dnes už nepotácam ulicami veľkomiest, kde bolo mojim hlavným cieľom preťať cieľovú pásku. Dnes už idem na čas. Síce afrických vytrvalcov vidím iba na štarte, no na 90kilového zápasníka celkom solídne za nimi prášim. Od 34tého kilometra si zvyknem opakovať motivačnú vetu, „keď spomalíš, zomrieš“, na 38om tomu začnem veriť, a tak sa môže zdať, že táto moja pohybová záľuba je trošku morbídna. Raz vo Viedni som sa v kŕčoch vystrel na asfaltku, záchranné zložky mi priskočili na pomoc, no v tom rauši som ich dramaticky poslal do ... Ak to budú čítať, tak sa im za to aj touto cestou ospravedlňujem. Zdvihol som sa a dobehol v osobnom rekorde. V cieli som bol tak rozhádzaný, že aj Sko rapper by ma jednou dobre mierenou tatrankou rozobral na súčiastky...

Podobné stavy čítam v tvárach väčšiny pretekárov. Svalové kŕče a vyčerpanie sú tým najmenším problémom. Veľa bežcov padne do rúk zdravotníkom, mnohý to vzdajú.. Dva dni po behu väčšina nechodí zásadne po schodoch, niektorí sa pohybujú ako keby prišli z basy, všetci popíjajú nápoje obohatené o magnézium a prisahajú na všetkých Bohov, že si tenisky už neobujú. Okrem vytrvalcov z Afriky si to tam asi nikto neužíva! Ale videl som na maratóne v Rajci, 32stupňov, teplo ako pekle, Hobiti tam mohli prstene likvidovať, tak tam sa aj etiópsky výťaz zapotil a v cieli mu nebolo všetko jedno. A okrem iného, nie je to žiadna lacná sranda. Štartovné sa bežne pohybuje od 40 do 80 EUR. Aténsky maratón, Mekka bežcov, Svätý grál a najstaršia asfaltka, tak tam sa organizátori nebudú s Vami ani baviť, ak na stôl nepoložíte jedno kilo. Pripočítajte náklady na cestu a ubytovanie, no niekto sa môže ledva vôjsť do výplaty

V poslednej dobe veľa lekárov, fyzioterapeutov, konšpirátorov zdvihlo varovný prst a varujú nad podobnými negatívnymi dopadmi extrémneho zaťaženia na ľudský organizmus. Pravdou je, že treba načúvať signálom vlastného tela, pokorne prijať názor odborníka, veď 6 rokov lekárskej fakulty nebolo len na srandu. No osobne si nesmelo myslím, že s poctivou prípravou, pozitívnym myslením, s pevnou vôľou a objektívnym cieľom, to až taká dráma nie je. Objavili sa názory, o genetickej výhode čiernych bežcov. Neviem, nie som odborník, ale Paula Radcliffová, 2hod 17 minút, blondína z britských ostrovov, Emil Zátopek, 2hod, 23 min, v cvičkách..  Jedna lastovička leto nerobí, ale zvyšuje predpoklad, že leto príde J Ten genetický kľúč, by som skôr hľadal v popularite danného športu. Veď ktorý rodič na Slovensku by prihlásil dieťa na beh? Aj ja som chcel byť hokejista. Štadióny tlačia tribúny bližsie k trávnatej ploche, zanikajú atletické ovály, lebo je tu ešte silnejší fenomén - futbal..  30 rokov sa tvrdilo, že šprintér nemôže byť vysoký a 100vky pod 10sekúnd prášili iba malinkatí chlapi. Usain to zabehol tak, že dve ďalšie generácie šprintérov majú čo robiť a bývalé laboratória v NDR by mali obnoviť tréningové programy. Takže možno nás prekvapí vytrvalec z Ázie, ktorý vyvráti teóriu vysokej klenby a glykemickej výmeny, či čo to bolo naposledy.

Ale o inom chcem písať. Prečo bežať 42 kilákov a triasť sa od bolesti?

Emil Zátopek toho fakt veľa nenakecal, ale sem tam zadrel celkom trefne.. „Jestli chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Jestli chcete něco zažít, běžte maraton“. Dennis Kimetto nastolil čas, ktorý spomínam na úvod a je z ríše fantázie a sedemhlavých drakov. 80% bežcov sa pohybuje niekde medzi 3-4 hodinami, takže na zážitky je času dosť. Neviem ako Dennis a zvyšok v prvej 10tke, ale krátky popis, čo zažívam ja

5.45 – budíček, všetko ma bolí

6.00 - sedím na WC a neviem, čo tam mám robiť. Na WC sa dobíja zvyšok bežcov na ubytovni

6.30 - vystojím radu na WC opäť

7.00 – ľahké raňajky, prvý liter tekutín, obhrýzam si nechty

7.30 – oblečený, prizicherkované štartové číslo, sledujem rad na WC

8.00 – odchod pešo alebo metrom na štart. Vo vagóne posedáva kopa ľudí, špecificky oblečená, asi nejdú do kostola

8.30 – príchod na štartovaciu zónu, dopijem druhý liter, uvažujem o privatizácii TOI-TOI-ky a zarobených miliónoch

8.40 – nikto nerešpektuje pravidlá a mestská zeleň je jedna veľká TOI-TOI-ka

8.45 – vstupujem do štartovacieho koridora, 30tisíc ľudí, ani neviem koľkýkrát som si previazal šnúrky

8.50 – VIP bežcov privádzajú na štart, vrtuľníky, doprovodné vozidlá, preväzujem šnúrky

8.55 -  ..... treba zažiť

9.00 – prvý koridor štart!

9.05 – druhý koridor štart a idem

 

0 – 1 km - tak čakal som väčšie stresy

1 – 5 km – už som trošku rozohriaty, usmievam sa na divákov, obdivujem mestskú architektúru

5 – 10 km - nuda, to som radšej mohol sedieť v krčme

10 – 20 km – keď prídem domov, musím poupratovať a skočiť do Tesca

21 km - točíme do druhého kola

21 - 22km – začínam sa báť

22 – 31 km – autopilot, prestávam vnímať, medzičas perfektný

32 – 33km – mám okno

34km – zužuje sa mi periférne videnie, bodavé bolesti a boj na občerstvovačke

35km – cítim, že zpomaľujem, rozmýšľam, že za zákrutou skolabujem

36km – kolaps za zákrutou

37km – diváci mi fandia, zabudol som, čo som chcel kúpiť v Tescu

38km – mojich otupených 5 zmyslov naberá obrátky ako po lysohlávkach

39km – bolesť som odignoroval, mám zimomriavky

40km – mám chuť tú tabuľu urvať zo zeme

41km – zacína eufória, treba zažiť...

42km – vbieham do cieľovej rovinky, cítim sa nesmrteľný, nepriestrený, žiaruvzdorný, vodeodolný. Dokonale šťastný... Kde je ten Sko rapper, čo mu jednu fláknem! Usmievavá slečna mi zavesí na krk 200 gramovú účastnícku medailu, pod jej váhou sa mi podlomia kolená a niekdy neviem ako som sa dostanem do servisnej zóny

Či máme trošku pocit menejcennosti a chceme si niečo dokázať? Áno máme, a áno, chceme. Či sa potom chceme niekomu pochváliť? Áno, aj na facebook to zavesím. Či chceme, aby nás niekto pochválil? Áno, všetci a každý a niekoľkokrát...  Všetci si nastavujeme ciele, a keď ich dosiahneme, tak sa cítime ako víťazi a pocit z toho je už iba limitovaný našou predstavivosťou. Za pár hodín sa zasa dostaneme do reality života, no určite o kus silnejší...

V Grécku kedysi považovali atletických víťazov za polobohov. Na dnešnú dobu som možno zvolil trošku nesprávny príklad, ale viete, že boli časy, kedy chalani z pod Akropoly dali na prdel všetkým, kto sa u nich vylodil. A keď ich nebavilo bojovať sami medzi sebou, tak sa vydali na prechádzku do strednej Ázie a tam si celkom zablbli. Myslím si, že každý, kto porazí sám seba, alebo predsudky, alebo splní vysnené ciele, tak ako keby vyhral olympiádu. Minimálne v cieli sa tak cíti

 

Tak vážení priatelia, kto si ide dnes zabehať? Potom skočíme na pivo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?