Turistické okienko I. Cesta SNP - Rozcvička na Západe

Autor: Peter Slamenik | 25.2.2021 o 16:13 | Karma článku: 8,32 | Prečítané:  511x

Každý správny Slováčisko by sa mal aspoň raz v živote vyškriabať na Kriváň. Aj slovenské devy by mohli trošku pohnúť zadkom! Neubudlo by z nich...

A keď Ťa to chytí, nie je čo riešiť a treba to prešľapať krížom cez celú republiku!

Máme najlepšie značené chodníky na svete! A práve tá červená, už zopár desaťročí vedie kroky pútnikov, ktorí sa vybrali na takzvanú SNPéčku! Postaví sa Vám cesty všeličo... Odolať nebude jednoduché, ale tá červená vás vždy vráti na správny smer. V noci, za hustého dažďa, som si už aj farby trošku plietol, ale málokedy som sa stratil. Na východe je síce zopár miest, kde strom aj s turistickou značkou skončil v nejakom krbe, kde si dáte nejaký ten kilometrík navyše, ale aj to k SNPéčke patrí... Mapy.cz by Vás mohli udržať na trase, ale keď sa mi ten šrot vybil, tak som sa musel spoľahnúť na starých dobrých značkárov... Pripíjam na zdravie strážcom správneho smeru!... A keď sa už zamotáte, tak rovnakou cestou naspať, jasné?... Takže bacha na skratky, dobre?! Hlavne tie Vaše, nové, najsamlepšie, ktoré si dáte patentovať a nacapia tam Vaše meno. Lebo si určite myslíte, že tie státisíce blbých síce chodili tadiaľ, ale tadiaľto to pôjde tiež, že? Veď stačí iba trošku presekať tie kríky...

Je to celkom štreka, tá SNPéčka. Doteraz to ešte nikto presne nezmeral, ale z Dukly na Devín by to mohlo mať tak 750 kilometrov. Nikto to ešte nikdy neporovnal, ja budem prvý, ale v opačnom smere by to mohlo mať cirka rovnako... Hmm, možno menej, keďže na Slovensku prevládajú západné vetry... Kto vie... No nesmejte sa mi, po dvanástich hodinách sólo chôdze, budete všelijaké blbosti analyzovať... Tak či tak, je to naša najdlhšia magistrála. Prechádza cez významné pohoria, nenápadné lesné chodníčky, lúčky v rôznom štádiu kosenia, ale aj vydláždené UNESCO námestia miest a obcí. Všetko miesta, čo majú niečo spoločné s Národným povstaním... Možno sa treba poponáhľať, ochranári vyrubujú stromy na povel developera, tie chodníky lenivci zalievajú asfaltom a na lúčkach zlodeji stavajú haciendy. Tak sa ponáhľajte, aby tam ešte nejaká príroda ostala...

Vo všeobecnosti, Cesta hrdinov SNP je považovaná za ťažký prechod (citujem z wikipédie)... Fakt? No neverím!... Niekto má problém zdvihnúť riť do obchodu, ale že taká durch krížom republika, že je ťažký prechod, no tak to ma dojal... Ako poviem Vám, som celkom pevný matroš, ale sem tam som chcel prejaviť svoje pocity. A keby v cieli neboli také dievčatá, tak si aj poplačem! 

Ono to nie je ani o kondičke... Závisí to hlavne od počtu dní dovolenky a najdôležitejšie je to, ako to máte upratané v makovici! Niekto pred niečím uteká, druhý niečo naháňa, tamten si chce niečo dokázať, tí najtupší niečo dokazujú iným. A tento sa len rád prechádza... Ale všetci piati sa raz dostanú do bodu, kde by to najradšej chceli zabaliť. Zahodiť batoh do kriakov a celú cestu k najbližšiemu autobusu kvetnato nadávať... Aj tak sa dá... Ale to by som moc neodporúčal! Niektoré doliny sú aj desať kilometrov dlhé a autobus do civilizácie ide dvakrát do týždňa... Ale ešte tri hodinky vydržať, po tej hnusnej červenej a bude chata! A výčap... A po páriku orosených sa zrazu objaví aj čerstvá motivácia... Ak ste hybrid všetkých kategórii, pôjde sa Vám jedna radosť

A nehovorte, že nemáte čas! Lebo Vám zoberiem ten mobil a vykopem Vás z toho gauča!

Rekord trasy je 7 dní! Ten típek utekal každý deň stovku! Nenormálny výkon... Aj tu na blogovisku som ho párkrát zazrel... Chrápal kade-tade po kosodrevine, pil čo napršalo, ani neviem, čo jedol. Ale čučoriedok je vždy dosť. Ak sa mu podarilo ukončiť dennú etapu v nejakej civilizácii, musel ukrutne žmurkať na pani domácu, aby ho vpustila do penziónu... Najprv by som ho hadicou vystriekal!

Ani dievčatá sa nedajú zahanbiť... Často v Karpatoch stretávam také mašiny, ktoré si len tak pred obľúbeným seriálom odskočili na sviežich dvadsať kilometríkov. Aj by ich človek dobehol a pýtal číslo, len v aeróbnom deficite ešte nikto nikdy žiadnu nezbalil... Rekord nežného pohlavia je 11 dní. A to nemala obuté sedemmíľové čižmičky... 

Mimochodom, jedno z najdôležitejších pravidiel turistiky je, že každá baba s batohom si zaslúži pivo a nanuk! Ktovie ako to neskôr ocení...

Či to dáte za týždeň, šprintom, živíte sa vyhrabávaním korienkov, alebo za mesiac, chôdzou, s plnou poľnou kuchyňou na chrbte, je to úplne jedno... Alebo či máte proviant nakúpený a celú trasu Vás reže do ramien alebo Vás v každom sedle čaká turčiansky super šerpa Riči, ktorý Vám strčí do ruky vychladený ionťák a premasíruje lýtka... Je tiež úplne jedno! A viete prečo?... Lebo turisti sa nechvastajú a neporovnávajú si, kto akého má... Raz som sedel na pive s jedným, ktorý mal tiež rád kopčeky. A po hodine aktívneho chlastania z neho nesmelo vypadlo, že sa za socíku vyškriabal na Nanga Parbat. A to už je iný kopček!... To ja keby som dal, tak si to vytetujem a ten príbeh by si musel vypočuť každý!

A čo je na tom zlé, dať si to ako celoživotný projekt? A každý rok z tej SNPéčky niečo prejsť... Stretol som dve skupinky vitálnych dedkov, taká pánska jazda, tí si to rozdelili na trojdňové etapy, a počas tridsiatich rokov už točia tretie kolo... Takže spôsobov je veľa a aj súčasná situácia tiež ponúka veľa možností. Posledné mesiace sú fakt na hlavu, ľuďom strašne hrabe a príroda je to najlepšie riešenie na všetky problémy. Ak sa nevydáte na SNPéčku toto leto, durch jedným vrzom, alebo aspoň zopár úsekov, tak už nepôjdete nikdy!

A zabudnite na tie kecy ako „Cesta je cieľ“... Tu nie ste na crossfite alebo na nejakom korporátnom športovom dni!  Alebo, že vyrazil som, aby som spoznal sám seba a upratal si hodnoty... S takým sebapoznaním a bordelom v prioritách by si nemal ani vyliezť z bytu! Alebo spoznať krásy domoviny... Veď počkaj, keď začne liať... Po dvojdňovej prietrži mračien by si najradšej emigroval do Sudánu!... Nie nie, zabudnite na tie žvásty z motivačných videí, tu je cieľom získať tie neskutočne nádherné odznačiky! S ktorými keď napochodujete na horskú chatu, tak nie je možné, aby ste čakali v rade. Aby ste ich získali, potrebujete dať komplet SNPéčku a vyzbierať všetky pečiatky a ostatné dôkazy, aby Vám v Klube slovenských turistov verili. 117 kontrolných bodov, na záver trošku histórie v múzeu a už tiež patríte k elite. A Vy milí priatelia, ktorí iba ojedinele vyleziete do prírody, pozvite toho hrdého nosiča tejto ozdoby na jedno. Určite sa neurazí a určite ani druhé neodmietne... A veľmi rád Vám porozpráva o tom, ako bolo. Alebo poradí pred cestou. Verte mi, hodí sa to...

Väčšina panenských SNPéčkárov rieši tri základné otázky...

  1. Čo budú jesť
  2. Čo budú piť
  3. Kde budú spať

1.Tak toto bolo asi posledné, čo ma trápilo... Mám skoro sto kíl, takže toto bola celkom dobrá šanca niečo zhodiť. Suma sumárum, dal som dolu tri a na Kráľovej holi sa už aj nejaká tehlička drala na svet. Pravdou je, že bez energie veľa vody nenamútite, ale černohor s hranolkami, respektíve segedín s knedlíkom, Vás skôr pribije k zemi, ako rozbehne. Okrem znalostí o nutričných hodnotách máte určite po trase naplánované ako riešiť stravovanie. V horších dňoch siahnete po železnej rezerve z batoha... Sáčok hrozienok, alebo datlí ma vždy vie dobre vystreliť. A keď mám ráno kávu a vločky, tak si to v pohode môžem rozdať aj s čerstvo zobudeným medveďom.

2. Ak nejaký dobrák nevylučuje rovno nad studničkou, tak to je najlepšia voda, akú môžete v republike zohnať. A je zadara. Môžete si ju pokaziť šumienkou, ale základné pravidlo je piť furt a všade a kľudne aj nasilu. Na kilogram telesnej hmotnosti je nutné vypiť aj pol deci vody. Pre jednoduchších, vydeľte ručičku na váhe dvadsiatimi a dostanete čísielko v litroch, ktoré by ste mali prijať, aby Vás tam niekde nekleplo. Niektoré úseky pôjdete trošku na sucho, ale do situácie, keď si v zúfalstve budete musieť načurať do fľaše, by ste sa nemali dostať... Čo sa týka vylučovania, kde sa dá vytasiť alebo čupnúť, možností je neúrekom.

3. 550 gramový spacák, 600 gramová karimatka, 50 gramový nafukovací vankúšik a zo štyroch štvorcov 200 gramovej celty postavím taký stan, že by sa aj medveď prišiel schovať. Najradšej mám vyhliadkové veže, trošku pofukuje, takže blanokrídla háveď to má ťažšie. Keď už je toho moc a stromy krúti, zo zábradlia a pršiplášťu si urobím príjemné závetrie. A spím ako drevo... Intímnu hygienu nemôžete donekonečna vykonávať v studničke, či potoku. Raz za čas si treba priplatiť za ubytovňu... Nechrápať v lese, aby Vás nezbombardovali konáre! Prístrešky sú celkom fajn, aj útulne sa niekde dajú nájsť. Alebo sa nejakým dobrým ľuďom napcháte na verandu. Určite odporúčam Domček horskej služby na Čertovici. Je to hosteloidné zariadenie, fungel nové, príjemné rodinné prostredie, no paráda! Aj tanier poctivého rizota, aj do pohárika... No jak doma. Len nebaľte slečnu chatárku! Jej frajer varil tú večeru, takže má prístup k nožom...

Takže dovolenka podpísaná, niečo už v živote pochodené a o trase načítané asi všetko dostupné... Mimochodom poznáte blogera menom Paľo Krajč? Tak ten tú SNPéčku zdokumumentoval do posledného kamienka. Ak plánujete vyraziť, hoďte si ho do vyhľadávača, ten šialenec prešlapal aj komplet Čechy!... Keď s ním budete, že má u mňa súdok piva! Ale nech sa veľmi neteší, bude ho musieť so mnou vypiť... To ho môže bolieť viac ako SNPéčka v slovenskom rekorde!... Takže vercajch upgradovaný na minimálnu hmotnosť, počasie vybavené, krokomer zapnutý a ide sa na to!

 

1.Etapa: Devín – Trenčín. 182 km, 4900m+, 5 dní , 269 065 krokov

Niekoľkoročný zabetónovaný plán, sadnúť na vlak z Bratislavy smer východ a nejako sa dotrepať na Duklu, skrachoval už na začiatku. Cestou na stanicu, chytiť trojdňový spoj na tú Duklu, som sa rozhodol začať hneď tu na Devíne... Aj preto, že 98% SNPéčkarov ide z Dukly, tak aby sme si na tých chodníkoch nezavadzali... Tak že ja teda idem oproti...

Hneď pod hradom Devín som jedného stretol. Vyzeral ako zombík a bol celkom dezorientovaný. Na základe jeho biedneho stavu som usúdil, že tak tento asi práve skončil. A už sa teším ako sa v podobnom rozbitom stave za pár dní budem motať po Dukle... Tak som mu jednu ušúľal a aj kalíšek malinký domácej nalial, aby sa trošku vzchopil... Jemu dali poslednú pečiatku, mne prvú a poďme teda každý po svojom.

Malé Karpaty sú taká nudná 100vka. Mierne zvlnené, všetky nástupy sú maximálne do 300 výškových. Výhľady nič moc, samý listnáč a za desať rokov som tam videl jednu srnku. A jednu sviňu... Biely Kríž, Baba, a zopár dedín po Brezovú ponúka pohodlnú turistiku. Takú rozcvičku...

Na Bradle bola akurát nejaká slávnosť. Zavadzalo tom zopár vládnych limuzín, nejaká pomazaná hlava sa tam pretŕčala pred kamerami a tliachala kraviny. Tak aby som sa nerozčúlil, zahol som do húštiny. A cez lúky, myjavské kopanice a veľmi príjemné lesy Veľkej Javoriny som sa zrazu ocitol u našich západných susedov.

Dlho sa tu nezdržíte. Mne tam vyšiel jeden nocľah, zložil som na jednej lúke, mäkučko pokosenej na angličana, s výhľadom na vysvietené dedinky. Zvyknem voliť maskáčové farby, takže musíte o mňa zakopnúť, aby ste si ma všimli... A miestni frajeri si tam po desiatej večer vodia kočky na činnosti iba po desiatej večer... A dvadsať metrov odo mňa si rozprestreli deku...

Návrat na Slovensko bol celkom psycho, ubudlo stromov, na Drietome som mal už fajn úpal. A ani neviem ako som došiel do Trenčína. Bol som z toho slnka tak nahúlený, že som sa potácal po meste ako nepríčetný a pred stanicou som zobral po pive všetkým bezdomovcom. Pomohli mi nájsť červenú značku. Veď bývali hneď vedľa. A druhá etapa mohla pokračovať...

A zrazu začalo pršať...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Megalomanské projekty

Príbeh o tom, ako sa z Bratislavy takmer stalo európske Las Vegas

Metropolis zapadol prachom.


Už ste čítali?